Prvé školské obedy

Myšlienka školského stravovania má korene v Nemecku, kde sa jej púť začala tak trochu nepriamou cestou a to tým, že v roku 1790 začal muž narodený v Amerike, známy pod menom gróf Rumford, vo veľkom množstve kŕmiť chudobné deti, ktoré dostávali jedlo a školu ako odplatu za prácu na čiastočný úväzok. Obedy, ktoré od neho deti dostávali boli varené z veľmi lacných surovín, ako zemiaky, jačmeň, kyslé pivo a k tomu chlieb. Aj keď to boli suroviny veľmi skromné, môžeme tento krok považovať za položenie základu pre teplú školskú kuchyňu.

Po druhej svetovej vojne sa považovlo za kľúčové, aby sa deťom dostalo vzdelania a jedla. Podvýživené deti by nemali šancu rásť v zdravých a silných jedincov, ktorí by boli schopní obnovy zdevastovaných povojnových miest. Vďaka tejto myšlienke sa začala silná podpora vzdelávania a školských obedových programov a to najmä v Rakúsku. Tento krok bol veľmi odvážnym, pretože napriek tomu, že vojna a boje sa skončili, hlad a chudoba boli značne citeľné a táto kríza sa nedala vyriešiť mávnutím čarovného prútika. Tieto dôvody viedli k tomu, že začiatkom roka 1946 museli byť znížené zásoby jedla až do doby, kým sa podarilo americkej a britskej armáde zhromaždiť postačujúce zásoby obživy. Vojna a jej ničivé obdobie nebolo jediným problémom, ktorému musela Európa čeliť. Kruté mrazy v zime a suché letá mali za následok neúrodu a slabú schopnosť zásobovať obyvateľstvo dostatkom potravy. Detské kliniky vo Viedni boli nešťastným odrazom reality hladu a školské stravovanie, ktoré bolo poskytované deťom úradmi v rámci pomoci, bolo akousi jedinou nádejou a úľavou v tejto neľahkej dobe. Do pomoci na podporu a posilnenie školského stravovania sa zapojili charitatívne organizácie, ktoré s pomocou UNICEF začali, v roku 1948, dodávať školské obedy státisícom hladných rakúskych detí. V tomto období bola téma školského stravovania najvyššou prioritou americkej zahraničnej politiky, čoho potvrdením bolo vyslanie bývalého prezidenta Herberta Hoovera na misiu v boji proti hladu v Európe a Ázii. Písal sa vtedy rok 1946. Hooverov tím venoval osobitnú pozornosť zabezpečeniu programov výživy detí v každej krajine. Niektoré krajiny na tom boli lepšie, niektoré horšie. Anglicko patrilo ku krajine, ktorá dokázala deťom poskytnúť rozsiahly program výživy a stravovania, no naproti tejto krajine tu stálo Nemecko, kde deti trpeli silnými následkami vojny. Hoover spustil školský obedový program, ktorý nasýtil milióny detí a bol inšpiráciou pre ostatné krajiny. Hovorí sa, že školský obed mal silu zachrániť zdravie nemeckých detí a ľuďom dodával nádej na obnovu národa a štátu.

Školské obedy teda neznamenali len akúsi prestávku po učení, „doplnenie zásob“. Išlo o čosi viac a to nádej, silu a radosť z nového začiatku. Programy zamerané na stravovanie detí nie sú niečo, čo sa dá odložiť na ďalší deň. Ako povedal Herbert Hoover počas boja proti hladu po 2. svetovej vojne, „Deti nemôžu čakať na vhodný čas, nemôžu čakať do „niekedy inokedy a potom”, ich budúcnosť sa tvorí v tomto momente, dnes.“ Obedy poskytované v škole jasne reprezentovali snahu o boj proti hladu detí a aj keď sa zdá, že táto téma je už veľmi dávna a netýka sa dnešnej doby, opak je pravdou. Aj v dnešnom svete sú miesta, kde ľudia trpia hladom a kde deti nemajú čo do úst. Školské obedové programy teda nie sú len plastové tácky s príborom a taniermi, ale nesú v sebe posolstvo mieru a nádeje.

Júlia Székely