Nedostatok pracovníkov v školských jedálňach: problém, ktorý dnes vidíme v plnej miere

Neplatí, že by školské jedálne roky nefungovali alebo že by v nich personál nebol. Práve naopak. Systém dlhé roky stál na konkrétnych ľuďoch, najmä na ženách, ktoré svoju prácu robili zodpovedne, poctivo a často aj napriek podmienkam, ktoré neboli podporujúce. Dnes sa však táto realita mení. Významná časť tejto generácie prichádza do dôchodkového veku a problém, na ktorý sa roky upozorňovalo, už nie je témou budúcnosti, ale prítomnosti.

Nejde pritom len o nedostatok ľudí. V mnohých prípadoch máme školskú jedáleň v rozklade personálne aj technologicky zároveň. Dlhé roky sme boli radi, že tam tie ženy vôbec sú a že prevádzka napriek všetkému funguje. O to menej sa potom vytváral priestor na zmenu, rozvoj, zvyšovanie nárokov či systematické vzdelávanie. Dnes sa zrazu od ľudí po desiatich či dvadsiatich rokoch očakáva, že sa budú učiť nové veci, meniť zaužívané postupy a fungovať inak. Je pochopiteľné, že časť z nich to neprijíma ľahko. Táto situácia nevznikla náhle. Je výsledkom dlhoročného nastavenia, v ktorom sa od personálu očakávalo, že prevádzku udrží, no oveľa menej priestoru sa vytváralo na priebežný rozvoj, vzdelávanie, modernizáciu a systematickú podporu.

Bez personálu to nepôjde  

Veľkou témou je aj to, že sa v školskom stravovaní stále pracuje v podmienkach, ktoré sú v mnohých prevádzkach zastarané. Pritom dnes už existujú technológie a postupy, ktoré vedia prácu výrazne zefektívniť, znížiť fyzickú záťaž, obmedziť zbytočnú drinu a pomôcť zvládnuť prevádzku aj s menším počtom ľudí. Bez personálu to samozrejme nepôjde nikdy. Nie je to tak, že by technológia nahradila človeka. Vie však veľmi pomôcť tam, kde dnes systém funguje zbytočne ťažkopádne. V praxi to môže znamenať aj to, že prevádzka, ktorá kedysi potrebovala šesť ľudí, dnes môže pri dobrom nastavení, vybavení a organizácii fungovať s piatimi. Lenže práve na tieto technológie často chýbajú peniaze, alebo sa na nich šetrí spôsobom, ktorý potom v konečnom dôsledku zvyšuje tlak na ľudí aj na celú prevádzku.

Aj preto by bolo chybou zúžiť túto tému len na otázku platov, hoci finančné ohodnotenie je dôležité. Problém súvisí aj s organizáciou práce, technickým stavom prevádzok, pracovnými podmienkami, spoločenským ocenením tejto profesie a s tým, aké miesto školské stravovanie v systéme vôbec má. Ak sa naň dlhodobo pozeráme len ako na prevádzkovú službu, prirodzene sa to prejaví aj v tom, komu sa venuje pozornosť, kto sa vzdeláva, do čoho sa investuje a čo sa považuje za prioritu.

To je viditeľné aj v oblasti vzdelávania. Rozvoj a odborná podpora sa dlhé roky prirodzene viac sústreďovali na učiteľov, ekonomické úseky či riadenie školy. Personál školských jedální zostával bokom alebo sa mu pozornosť venovala len výnimočne. Pritom ide o oblasť, ktorá si rovnako zaslúži odborné vedenie, priebežné vzdelávanie a rešpekt. Ak sme tejto časti systému roky dávali minimum pozornosti, minimum finančného uznania a minimum rozvojových príležitostí, nemôžeme byť dnes prekvapení, že do nej neprichádza dostatok nových ľudí a že zmena sa presadzuje ťažko.

Zároveň je dôležité povedať, že situácia nie je všade rovnaká. Sú školské jedálne a zriaďovatelia, ktorým sa podarilo vytvoriť funkčnejšie prostredie, lepšie nastaviť prevádzku, investovať do technológií a udržať fungujúci tím. Aj to ukazuje, že cesta existuje. O to viac je zrejmé, že nejde len o nevyhnutný osud systému, ale aj o to, akú pozornosť tejto oblasti venujeme, aké požiadavky na ňu kladieme a aké podmienky jej vytvárame.

Na otázku, v ktorej oblasti Slovenska je problém najväčší, by som odpovedala opatrne. Tlak býva spravidla silnejší tam, kde školské jedálne súťažia o pracovníkov so súkromným sektorom, no v rôznej miere ide o problém naprieč celým Slovenskom. Nejde len o regióny, ale aj o konkrétne podmienky, technický stav prevádzok, prístup zriaďovateľa a schopnosť školy či jedálne pracovať s rozvojom tejto oblasti dlhodobo a cielene.

Potrebujeme vytvoriť prostredie, v ktorom bude táto práca dávať zmysel

Ak chceme do školských jedální pritiahnuť nových ľudí, nestačí hovoriť o tom, že chýbajú. Potrebujeme vytvoriť prostredie, v ktorom bude táto práca dávať zmysel, bude zvládnuteľná a bude mať dôstojné podmienky. To sa týka miezd, technológií, pracovného prostredia, organizácie práce aj väčšieho priestoru pre vzdelávanie a priebežnú podporu. Rovnako dôležité je meniť spoločenský pohľad na túto oblasť. Práca v školskej jedálni nie je menej hodnotná len preto, že sa odohráva mimo hlavnej verejnej pozornosti. Naopak, jej dosah na deti, ich zdravie a každodenný život je veľmi konkrétny.

Za dôležitú považujem aj širšiu otázku miesta školského stravovania v systéme. Ak sa naň nepozeráme ako na súčasť edukačného procesu, ale len ako na technické zabezpečenie stravy, prirodzene sa podceňuje aj význam ľudí, ktorí ho každý deň zabezpečujú. Podľa môjho názoru by školské stravovanie malo byť prirodzenou súčasťou výchovy k zdravým stravovacím návykom. To je základ pre zdravie aj životaschopnosť človeka. Kým táto rovina nebude v praxi dostatočne silná, budeme opakovane narážať aj na personálne a prevádzkové problémy.

Téma nedostatku pracovníkov v školských jedálňach by sa preto nemala riešiť politicky ani až vo chvíli, keď bude situácia neudržateľná. Ide o odbornú a spoločenskú otázku, ktorá si vyžaduje dlhodobý, vecný a koncepčný prístup. Dnes už totiž nehovoríme o tom, čo môže prísť. Hovoríme o stave, ktorý je na mnohých miestach prítomný už teraz.

Stručne a jednoznačne

Áno, nedostatok pracovníkov v školských jedálňach je dnes reálny problém.

Nejde však len o to, že chýbajú ľudia. V mnohých prípadoch sa stretáva personálny problém s technologickým dlhom, nízkou mierou podpory, slabým vzdelávaním a dlhodobo podceňovaným významom tejto oblasti.

Áno, systém doteraz fungoval najmä vďaka silnej generácii skúsených pracovníčok, ktoré ho roky držali svojou zodpovednosťou a osobným nasadením. Dnes už tento model naráža na svoje limity.

Áno, dnes existujú technológie a postupy, ktoré vedia prácu v školských jedálňach výrazne zefektívniť a znížiť fyzickú záťaž. Bez investícií a bez zmeny prístupu sa to však samo nestane.

Nedá sa povedať, že by mladí ľudia do školských jedální neprichádzali vôbec, ale ich počet je nízky a na prirodzenú obnovu personálu nestačí.

Túto tému je potrebné riešiť systémovo, odborne a hneď. Nie preto, že by problém mohol prísť, ale preto, že tu už je a bez skutočnej pozornosti sa bude len prehlbovať.

Mgr. Eva Feketová, garantka projektu Jedáleň 21.storočia