Ako bolo v škole? Čo ste mali na obed?

Je príjemné počuť takéto historky, obzvlášť dnes, keď ľudia čoraz viac pociťujú istú formu neistoty, strachu a majú z budúcnosti obavy. Hlavy sa prepĺňajú myšlienkami a strachmi nad tým, ako bude a čo vlastne bude. Preto ma vždy poteší, keď mi niečo, alebo niekto vyčarí na tvári úsmev a v duši pokoj a robí mi radosť odovzdať to ďalej a vyčariť príjemný pocit aj u niekoho iného. A tak, keď sa ma niekto opýta, čo vlastne robím a ja poviem, že píšem pre jedálne, tak sa na mňa usmejú a povedia: „Jéééj, tak to ja mám na jedálen len a len príjemné spomienky. S kamarátkou sme raz súťažili, kto zje v škole viac knedlíkov a keď sme už nemohli chodiť pre dupľu my dve, tak sme poprosili každého, kto sa pri našom stole pristavil, aby nám ešte vzal tanier kysnutého. Boli sme schopné zjesť aj 30 knedlíkov a dnes mi to príde úplne neuveriteľné, kam sa to vlastne do nás všetko vošlo. Ale keď tie knedlíky zo školskej kuchyne boli také chutné, nedalo sa im odolať a museli sme si robiť akési brušné zásoby.“

Alebo, tu je ďalší krátky príbeh, ktorý hovorí o tom, že jedálne zanechávajú v deťoch skutočne príjemné momenty. Môj spolužiak zo základnej školy mi minule povedal, že také dobré vyprážané sójové plátky, aké robili v našej škole naozaj nejedol, ani predtým a ani potom, už nikde.

A včera mi padla do cesty ďalšia príhoda, ktorú by som rada napísala. Syn mojej známej si veľmi rád pochutnal na rybe, ale doma rybacie jedlá nikdy nevarili. Keď mali v škole rybu, s príjemne a dochrumkava prepečenou kožou, nemohol odolať a postavil sa do radu na dupľu. Pani kuchárky ho však odmietli s tým, že každý má na dnes len jednu porciu a žiaľ, už sa mu neujde. Rozmýšľal, ako by sa mohol k rybe ešte dostať a skúsil teda cestu z druhej strany. Obišiel jedáleň a zašiel zo školského dvora do kuchyne, kde s prázdnym tanierom prišiel ku kuchárkam a poprosil ich o recept na presne takúto výbornú rybu, pretože doma mu mamka nevie niečo takéto pripraviť, ale veľmi by si to prial. Takto veru naozaj dosiahol, čo chcel. Osadenstvo kuchyne oslovil natoľko, že sa mu predsa len ušla ešte jedna porcia ryby.

Moja dcérka práve začala chodiť do škôlky a keďže je to dieťa samotárske, kolektívu a rušnému škôlkarskému prostrediu sa prisôsobuje trošku ťažšie. Odmieta v škôlke jesť, pretože je tam veľa detí a tak často len sedí a pozerá, ako si deti pochutnávajú na obedoch. Keďže si pamätám, aké boli chutné všetky tie rozličné pomazánky skúšam ju naviesť na to, aby ochutnala, čo sa pre nich každý deň v kuchyny, verím, že s láskou vytvára. Medzi prvé otázky rodičov totiž samozrejme partrí:

• Ako bolo v škôlke?
• Čo ste mali na obed?

Prajem vám teda, aby ste mali dosť síl, inšpirácie a chuti vytvárať aj naďalej pre deti takéto príjemné zážitky.

Júlia Székely